Ťahanovce. Sídlisko, ktoré malo byť pôvodne len dočasnou zastávkou na ceste za „lepším bývaním“, a napokon sa stalo mojou trvalou adresou už neuveriteľných tridsať rokov. Keď sa niekto pýta, čo ma tu drží, odpovedám: výťahy, ktoré sa s tebou hrajú na schovávačku, nekonečné hľadanie parkovacieho miesta a vietor, ktorý tu vie vyfúkať nielen smeti, ale aj zlé nálady. A samozrejme, panoráma betónových vežiakov – taká majestátna, že ju neprebije ani Alpy. Za tie roky mi tu vyrástli dve dcéry, čo je asi najlepší dôkaz, že aj medzi panelmi vie vyrásť niečo krásne a živé. Ony vyrástli, ja zostal. Sídlisko nás vychovalo všetkých: naučilo nás čakať v rade na autobus, vyhýbať sa susedovým revom cez tenké steny, a oceňovať krásu lavičiek, ktoré pamätajú ešte socializmus. Ťahanovce sú legendárne aj tým, že keď niekomu povieš, odkiaľ si, okamžite má v hlave obraz nekonečného sídliska na kopci. A pritom – kto tu nikdy nebýval, nikdy nepochopí tú zvláštnu kombináciu pohodlia, chaosu a ironického šarmu. Tridsať rokov tu, dve dcéry z panelovej džungle, a stále s úsmevom: lebo Ťahanovce sú síce betónové, ale pre mňa navždy domovské.

Vlaková zastávka Ťahanovce nemá prístrešok pre cestujúcich. Ten, čo tam bol, zrušili. Sa mám skryť pred dažďom do krčmy? Neprispôsobiví spoluobčania tam robia neskutočný neporiadok, keď triedia svoje kontajnerové úlovky predtým, než nasadnú na vlak. Nestíhajú to za nimi upratovať.

Nachádza sa v dobrom prostredí len není možnosť sa schovať v prístrešku

Stanica okrem toho, že nemá prístrešok nemá ani "hlásteľnicu", o tom, že je výluka sa nedozviete a môžete čakať aj pekných pár minúť.

Najhoršie na tejto stanici je to, že chýba prístrešok na schovanie sa pred nepriaznivým počasím a prípadne nejaké lavičky, lístky sa kupujú až vo vlaku